Otec.
 
Otec môj, kde Ťa mám,
prečo stále o Tebe premýšľam?
Vlastne viem, ležíš tam,
kde sa krížom zem pokrýva.
 
Pamätám si na tie chvíle, keď učil si ma na nohách stáť.
Brával si ma, vždy na svoj výlet a vždy si bol ochotný dať.
Otec môj, prečo teraz spíš, ja som tvoj a neviem bez teba žiť!
 
Prečo to takto musí byť, prečo môj otec mal odísť,
prečo mi slzy vlhčia tvár, prečo sa s otcom už nestretám?!
 
Prečo tu takto musím stáť, hľadieť len na kríž a mať ho rád,
prečo sa nesmiem dotknúť rúk, prečo môj otec zahynul?!
 
Otec môj, mám ťa rád, je to ťažké, bez teba sám tu stáť.
Počúvam, z kazety tvoj hlas, spomínam na tvoj šedivý vlas.
 
Pred sebou mám tvoj výraz, keď nechtiac zašpinil som stôl.
Najskôr strach a potom úžas, zalial ma údiv nad Tebou.
Tvojou tvárou šiel pocit pokojný, úsmev tvoj mi vravel: "Nebuď splašený."
 
Prečo tvoj úsmev zmenil čas, prečo tam ležíš a ja musím stáť,
prečo ma viac už neoslovíš, prečo si musím niesť svoj kríž?!
 
Prečo je osud neprajný zabíja lásku a chladí dni?!
Možno raz s Tebou otec, viem, možno sa s Tebou raz stretnem,
možno, že ozaj žije Boh, ktorý nás v nebi spojí oboch,
možno, že sa mi žiť oplatí s nádejou na stretnutie s ním.